Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Podľa názvu by sa možno dalo čakať nejakú na 80. roky prisahajúcu a alkoholom poháňanú black/thrashmetalovú bandu odniekiaľ z Južnej Ameriky, ale zdanie klame. Mali ste radi (podľa môjho názoru skôr nedocenenú) švédsku black/deathmetalovú beštiu LORD BELIAL? Môžete začať oslavovať, viac – menej sa vrátila, akurát že pod iným menom. To pôvodné totiž leží v zálohe, bubeník LORD BELIAL mal zdravotné problémy (tinnitus) a ostatní členovia jeho nahradenie niekým iným za riešenie nepokladali.
Hodilo by sa uviesť, že DEATH TYRANT nie sú revivalom vyššie spomenutého pekelného démona, hoci je tu polovica zostavy – basák Bloodlord a gitarista/vokalista Dark, v časoch LORD BELIAL frontman. (Keď sme pri histórii, koncert v Prešove pred niekoľkými rokmi bol jeden z najlepších, aké som v rámci najpekelnejších žánrov videl, bez akéhokoľvek teátra, farbičiek a rekvizít to štyri metly rozsekali na kašu.)
Na to, kto asi bude u DEATH TYRANT hlavným autorom hudby, prídete zhruba po jednom vypočutí. Ani osem albumov LORD BELIAL nestačilo na to, aby dvojici Bloodlord a Dark vyschla studnica nápadov. Hudobne skrátka pokračujú presne v tomto štýle, a bez ohľadu na to, že aktuálna zostava i klip ako piateho do partie prezentuje mladíka menom Nárgraðr Agartha na poste frontmana, nečudoval by som sa, ak by celý album naspieval Bloodlord, ten vokál proste „belialovský“ je. Alebo si DEATH TYRANT našli niekoho s takýmto prejavom.
Deväť skladieb na „Opus De Tyranis“, to je elitný melodický, ale tvrdý a prepracovaný black/death metal, nabitý atmosférou a dramatickosťou. Sú tu poriadne naklepané pasáže, majestátne, kopákmi a melodickými sólami podfarbené marše v strednom tempe a nejedna zádumčivá, pomalá plocha, vyšperkovaná akustickou vyhrávkou. Vlastne všetko je tak, ako to bolo v časoch LORD BELIAL, až na to, že píšťala ani ženský vokál, dve veci, ktorými belialovci - samozrejme len občas - spestrovali svoju hudbu, sa tu nekonajú. Bohato vrstvené gitarové linky sú takisto dedičstvom bývalého pôsobiska.
S klasickou nástrojovou výbavou sa koná mohutný, náladový, malebný a zároveň energický, agresívny a nekompromisný black/death metal, aký stopercentne dokážu zahrať asi fakt len vo Švédsku. Žiadna snaha znieť „moderne“, jediné, o čo tu ide, je znieť metalovo a úprimne sám k sebe. DEATH TYRANT o to možno ani nešlo, ale ich debutový album má na to, aby „vyučoval“.
A palec hore aj za image kapely, mne je jedno ktorý je rok, ale ak niečo chce byť „metal“, tak po vizuálnej stránke je plus – mínus toto to pravé. Bodovanie bude vysoké, o tom, že bývalí členovia LORD BELIAL niečo kutia, som ani netušil, a postarali sa o riadne príjemné prekvapenie v žánri, ktorý sa inak zdá byť dosť vyhorený, resp. „modernými odbočkami“ zavedený kdesi do popíku. Ak by tu boli ešte dve – tri skladby až na úrovni „Ixion...“, DEATH TYRANT by u mňa možno atakovali absolutórium.
1. The Awakening Of Sleeping Gods
2. Pandemonium
3. Ixion – The Fallen King Of The Lapiths
4. Baphomet
5. The End
6. Impending Day Of Wrath
7. Tenebrae
8. A Greater Alliance
9. Wrath And Disgust
Diskografie
Opus De Tyranis (2013) The Dark Abyss (demo) (2010)
DALŠÍ INFORMACE
Vydáno: 2013 Vydavatel: Non Serviam Records Stopáž: 44:53
Hodně netradiční černý kov, který do sebe přirozenou cestou nasává prvky mathmetalu a dalších progresivnějších stylů bez toho, aby uhnul v oddanosti kořenů. Po celou dobu instrumentálně zajímavé a emocionálně intenzivní.
Pokud jste přejedeni HAMMERFALL nebo jich stále nemáte dost, jsou tu TWINS CREW. Kdybych nikdy neslyšel nic podobného, asi bych to velebil. Má to šťávu, dynamiku a slušné refrény. Přestože je švédský power/heavy už dost vybraný rybník, tenhle kapr ujde.
Máte-li rádi naléhavý zpěv Cristera Olssona, procítěné severské riffové preludování a nevadí vám ani švédština, na novém albu EREB ALTOR si jistě najdete to své. Na žádné slavobrány to není, ale i poctivé bušení do kovadliny má kolikrát něco do sebe.
Pořád je všechno v pořádku a americká super grupa jede v kolejích poklidného progrocku. I tentokrát se najdou příjemná místa, celkově mám ale pocit, že docházejí silnější melodické nápady. Snad to bude jen takový ten oddech před něčím větším. Doufejme.
Pojďme si zase užít trochu pravého DM chrastění. MACERATION splňují žánrové atributy na potřebných 100% a doručují desku, ze které budou nadšeni zejména příznivci DISMEMBER nebo GRAVE (ale i BOLT THROWER). Zvuk je tučný, hluboký a deska nepostrádá tlak.
AC/DC war metalu a jejich nová deska. Výrazně podobná těm předchozím. Příznivci REVENGE dostanou klasicky zvrhlý a maximálně agresivní klepec. Tak jako vždycky. A tentokrát rovnou přes 40 minut. No, mě to stačilo dvakrát, potřetí do toho už asi nejdu.
Tak je to konečně venku! Pohrobci geniální tech/death entity SPAWN OF POSSESSION jsou zpět v centru dění. V kůži RETROMORPHOSIS působí robustněji a špinavěji, nicméně i tak je dokážete neomylně identifikovat hned po prvním riffu. Epické zmrtvýchvstání.